Potrestanie zamestnankyne v kancelárii šéfa

— …Takže je to jasné, Patrik. Si prepustený. Od dnešného dňa. Zajtra už nemusíš prísť do práce, — hlas šéfa bol plný hnevu a podráždenosti. Na konci zrejme tak silno tresol slúchadlom, že zvuk bolestivo udrel do mojich uší. V telefóne zostali len krátke signály.

Takže to bol naozaj koniec. Nikdy som na tejto práci nebol nijako zvlášť naviazaný. Počas dvoch rokov, čo som bol vedúcim regionálnej pobočky, som si ani raz nevzal dovolenku a stal sa zo mňa podráždený, nahnevaný a uzavretý človek. Ale aj tak… vždy som si svoje prepustenie predstavoval inak. Po prvé, malo to byť moje rozhodnutie, a po druhé, v mojich predstavách by ma všetci s plačom v očiach prosili, aby som zostal… Ale, žiaľ.

Vstal som z veľkého koženého kresla, otvoril sejf a vytiahol napoly prázdnu fľašu dobrého whisky. Nalial som si pol pohára a vypil ho na jeden dúšok.

Ešte som musel nejako povedať zamestnancom, čo sa stalo, možno zorganizovať rozlúčkové stretnutie, pozvať všetkých do nejakej kaviarne… Nalial som si ešte jeden pohár, vypil ho a vrátil fľašu späť do sejfu.

Na dvere niekto zaklopal.

— Patrik, môžem vstúpiť?

Podľa hlasu som spoznal šéfku personálneho oddelenia, Zuzanu.

— Áno, poďte ďalej, — znovu som sa usadil do kresla a pomyslel som si, ako rýchlo pracuje HR, keď už po jednej minúte prišli, aby ma prepustili.

Do kancelárie vošla vysoká brunetka po štyridsiatke, oblečená v modrom kancelárskom kostýme. Vlasy jej padali na plecia a mala len veľmi jemný make-up. Na svoj vek vyzerala celkom príťažlivo: okrúhla tvár, sivé oči, úzky nos a plné pery, v ušiach sa jej ligotali malé náušnice. Modré sako bolo napnuté cez bielu blúzku a naznačovalo pomerne plné prsia, hoci presnú veľkosť bolo ťažké odhadnúť. Úzka sukňa obopínala jej široké boky a plný zadok a končila tesne pod kolenami. V rukách držala niekoľko zložiek pritlačených k hrudi štíhlymi prstami s jasne červeným lakom na nechtoch. Okrem obrúčky mala na prstoch ešte niekoľko ďalších prsteňov rôznych tvarov.

— Dobrý deň! Máme malý problém, — povedala ospravedlňujúco, keď si sadla na stoličku oproti mne. — Moje dievčatá urobili chybu. Jeden zamestnanec odišiel pred šiestimi mesiacmi, ale výpoveď nikdy nebola oficiálne vystavená… Takže formálne je stále vedený u nás a my sme mu celý čas vyplácali plat…

V duchu som si vydýchol — takže neprišla kvôli mne. Personálne oddelenie ešte nevedelo, že som dostal výpoveď.

— To je zlé, — povedal som zamyslene. — Znamená to, že mu dlhujeme peniaze… Dobre, zaplatíme mu, ale stratu ponesiete vy. Je to veľká suma?

Zjavne stratila istotu.

— Obrovská… Nemám také peniaze…

— Tak si vezmite úver a zaplaťte, — alkohol a situácia ma urobili bezohľadnejším. Už som nemal čo stratiť a rozhodol som sa trochu pobaviť. — Alebo vás prepustíme. Peniaze však aj tak vymôžeme súdnou cestou.

Pozrel som sa na ňu pozorne a prísne. Pery sa jej chveli a v očiach sa jej objavili slzy.

— Možno existuje nejaké iné riešenie? Cez účtovníctvo alebo niečo… — pozrela sa na mňa prosebne.

V skutočnosti som sa o situácii dozvedel len nedávno. Bývalý zamestnanec prišiel za mnou sám. Ako čestný človek priznal, že peniaze dostával omylom, ospravedlnil sa a nechal mi balík hotovosti presne vo výške sumy, ktorú dostal. Peniaze stále ležali v mojom sejfe a ešte som sa nerozhodol, čo s nimi urobiť. Možno som ich potreboval viac ja.

Položila zložky na stôl, prikryla ich svojimi červenými nechtami, trochu sa naklonila dopredu a pozrela sa na mňa prosebne.

— Možno by sme mohli niečo vymyslieť?

— Čo presne?

— Neviem… máte predsa kontakty…

— Kontakty mám… — rozopol som si sako a oprel sa.

— Bola by som vám veľmi vďačná.

Vstal som, znovu otvoril sejf, vytiahol fľašu a dva poháre a nalial whisky.

— Nebojte sa. Napite sa.

Vzala pohár trasúcou sa rukou a napila sa malý dúšok. Ja som svoj vypil na jeden hlt.

Teplo sa rozlialo po mojom tele. Cítil som sa uvoľnený a zrazu som dostal chuť na trochu zábavy.

— Aké nohavičky dnes nosíte? — spýtal som sa so spokojne úsmevom.

— Čo… čo to má spoločné… čo robíte? — bola očividne zmätená.

— Chceli ste moju pomoc. Ja len chcem niečo na oplátku.

— Nie. S tým nesúhlasím.

Postavila sa a zamierila k dverám, podpätky klopkali po parketách. Boky sa jej pri chôdzi pohupovali. Cez sukňu som videl obrysy spodnej bielizne, ktorá zakrývala jej plný zadok. Chytila kľučku.

— Tak choďte. Ale večer očakávam vašu výpoveď. A priložte potvrdenie, že ste zaplatili dlh.

— Červené, — povedala ticho.

— Čo?

— Moje nohavičky sú červené.

— Dobre. Vráťte sa a sadnite si.

Poslušne sa vrátila a znovu si sadla oproti mne. Dolial som jej pohár do polovice.

— Pite.

Rýchlo ho vyprázdnila.

— Postavte sa, prosím.

Postavila sa a pozrela sa na mňa so strachom v očiach, čo ma zvláštnym spôsobom vzrušilo. Pripomínala mi hrdinky starých talianskych erotických filmov so širokými bokmi a veľkými prsami.

— Zdvihnite sukňu. Chcem sa presvedčiť, že ste neklamali.

Zaváhala, ale pomaly zdvihla sukňu. Najprv sa objavili kolená, potom pevné stehná a nakoniec šarlátová čipka jej nohavičiek. Sklonila hlavu.

— Otočte sa.

Otočila sa ku mne chrbtom. Červená čipka sa napla cez jej guľatý zadok, sotva ho zakrývala.

— Výborne. Spustite sukňu a sadnite si.

Znovu si sadla. V očiach sa jej objavila slabá nádej.

— Ukážte mi prsia.

Vzdychla si, ale rozopla sako aj blúzku. Objavila sa červená podprsenka z rovnakého setu.

— To nestačí. Chcem ich vidieť.

Zložila si podprsenku. Jej veľké prsia si krásne držali tvar a ružové bradavky boli tvrdé.

— Podstúpili ste operáciu?

— Nie.

— Koľko máte rokov?

— Štyridsaťdva.

— Vyzerá to, že ste vyhrali genetickú lotériu.

Znovu sa obliekla.

— To je všetko? — spýtala sa s nádejou.

— Ešte nie. Poďte sem.

Postavila sa vedľa môjho kresla. Prešiel som rukou po jej stehne.

— Nechcete zaplatiť tie peniaze?

— Nie.

— Tak zdvihnite sukňu ešte raz.

Červená čipka sa objavila len pár centimetrov odo mňa. Dotkol som sa vnútornej strany jej stehna a látka medzi nohami bola vlhká. Zasunul som ruku medzi jej stehná.

Jej telo okamžite zareagovalo.

— Kedy to bolo naposledy?

— Včera.

— Dosiahli ste orgazmus?

— Nie.

Odsunul som nohavičky nabok a dotkol sa jej priamo. Bola teplá a vlhká. Keď som do nej zasunul prst, ticho zastonala.

— Robili ste mu orálny sex?

— Áno…

— Prehltli ste?

— Áno…

Čoskoro sa jej dych zrýchlil. Vlhké zvuky naplnili kanceláriu, keď sa pohybovala proti mojej ruke, až sa napokon roztriasla a zosunula sa do môjho kresla, ťažko dýchajúc.

Využil som okamih, vytiahol som svoj vták a priviedol jej ústa k nemu. Vzala ho bez odporu, stále so zatvorenými očami. Po niekoľkých pomalých pohyboch som sa stiahol skôr, než som dokončil.

Nalial som posledný zvyšok whisky a podal jej pohár.

— Tak teraz je koniec?

— Ešte som neskončil.

Kývol som hlavou smerom k svojmu vtákovi.

— Na niečo sme zabudli. Dvere nie sú zamknuté. Choďte ich zamknúť.

Odišla k dverám so stále zdvihnutou sukňou, boky sa jej pomaly pohupovali. Keď ich zamkla, vrátila sa.

Pritiahol som si ju bližšie.

— K stolu.

Poslušne sa oň oprela.

Silno som ju plesol po zadku.

— Každá chyba má svoju cenu.

Jej koža pod mojou dlaňou sčervenela.

Čoskoro som jej stiahol nohavičky až k stehnám. Bola už úplne vlhká. Pritlačil som sa k nej a jedným pohybom do nej vošiel zozadu.

Najprv vykríkla, ale postupne sa jej telo uvoľnilo a začalo sa pohybovať spolu s mojím.

— Páči sa ti to?

— Áno…

Chytila sa stola, zatiaľ čo som sa pohyboval čoraz hlbšie. Po niekoľkých minútach napätie narastalo, až som napokon vyvrcholil v nej.

Potom som sa zvalil späť do kresla. Pomaly sa znova obliekla.

— Takže sme teraz vyrovnaní?

— Samozrejme.

Slabo sa usmiala.

— Zajtra ma už nebudete trestať. Už viem, že vás prepustili. A viem aj o peniazoch v sejfe.

Prekvapene som sa na ňu pozrel.

— Môj manžel má dnes nočnú službu, — povedala so šibalským pohľadom.

Potom sa otočila a vyšla z kancelárie, boky sa jej pomaly hojdali, keď odchádzala.